Dobre sa zamilovať je dôležitejšie ako zmaturovať

Dobre sa zamilovať…

Jeden z prvých výrokov profesora Matějčeka, ktorý mi utkvel  v pamäti už veľmi dávno je, že: „dobře se zamilovat je pro život důležitejší, než zmaturovat“.

Jednoznačne zaujme – študentov pred maturitou, ich rodičov (každého ináč :)), ako aj dospelých odborníkov. Príjemne provokuje, núti k zamysleniu, prerámuje zabehané koľaje a najmä odľahčí…

Roky som ho nosil v hlave, občas odcitoval, ale až veľmi odľahčene ako vtip, ako folklór.

Prednedávnom, keď som pozeral záznam rozhovoru, ako o tom rozpráva a zároveň som sa obzrel na príbehy ľudí v mojom okolí, na priority našej spoločnosti, ten pocit odľahčenia som stratil. Zrazu mi to prišlo veľmi vážne, dôležité, aktuálne.

Dnes už neriešime, či zmaturovať, ale magisterská štátnica je tou latkou, doktorát je métou. Žijem v prostredí akademicky a profesno-kariérne úspešných ľudí, ktorí čo si naplánujú, to dosiahnu. Rodičia kreslia latky svojim deťom, kde vysoká škola je samozrejmosťou, skôr ide o ďalšie pridané zručnosti a úspechy (šport, umenie, …, dokonca aj dobročinnosť je meranou latkou). Ale keď začnem rátať príbehy, ako sa dvaja „dobre zamilovali“, ako mali odvahu zobrať na seba zodpovednosť urobiť záväzok manželstva, rodičovstva, tak je ich, zdá sa mi (subjektívne), akosi menej. Pričasto stretávam mladých ľudí, a to nie len do 20, ale aj 30+, ktorí sa boja vstúpiť do záväzného vzťahu, akosi nevedia, ako sa v tejto „krajine“ vzťahu kráča, aké kritériá rozhodovania tam použiť. Akosi sa to nedá nájsť v učebniciach ani vygoogliť.

No a pán profesor ešte pritvrdzuje a dodáva, že „rodina stojí a padá s manželstvím, nikoliv s deťmi“ a že „dítě má vyrůstat v prostředí vřelém a stálém“.

Čo môžeme, my rodičia, urobiť pre svoje deti, aby mali nie len titul magistra, ale najmä  zručnosť sa aj dobre! (zdôrazňuje pán profesor) zamilovať?

Zdá sa, že toto je oblasť, ktorá sa nedá naštudovať v školskej lavici. Dá sa len zažiť. Deti sa učia blízkym vzťahom tak, že ich zažijú, že sú pri tom, ako si ich rodičia vyjadrujú náklonnosť, úctu a zamilovanosť, že im je spolu dobre, že sú svedkami toho, ako sa rodičia pohádajú a ako sa potom zmieria. Pretože dôležité nie je to, či sa pohádajú a zmieria, ale „ako“ to urobia.

A ako je to s rodičmi, ktorí sa rozviedli? To je slušne komplikované, ale aj rozvod môže byť konštruktívny alebo deštruktívny, deti sa môžu stať počas neho nástrojom na manipuláciu, alebo im rodičia môžu naďalej poskytovať čo najlepšie citové bezpečie a istotu. Väčšina rozvádzajúcich sa rodičov sa správa tak, akoby odchádzali z väzenia, kde ich niekto násilím zatvoril, pričom odchádzajú so slobodného zväzku, ktorý začal zamilovaním (pokiaľ nejde napr. o kultúry, v ktorých stále fungujú dohodnuté manželstvá). Keby deti rozvádzajúcich sa rodičov počuli,  „mali sme sa radi, urobili sme chyby, ale zostávame vaši rodičia, zachovávame si úctu jeden k druhému“, dostali by dôležitú správu do života.

Odkedy som tento výrok zobral vážne, rozmýšľam, čo to znamená „dobre“ sa zamilovať? Čo sa musí stať dávno pred tým, než sa rozbehne zamilovávanie? Aké postoje má mať zvnútornené mladý (alebo aj starý 🙂 ) človek, ktorý sa práve zamiloval, aby to „dobre“ pokračovalo a „dobre“ skončilo? Ktoré prostredia sú tie, kde sa dá skôr „dobre“ zamilovať a ktoré naopak? Čo má mať na mysli človek, ktorý žije v manželstve, kde práve neprebieha fáza emocionálneho zamilovania sa a zároveň sa rozbehne zamilovanie k tretej osobe?

Čo je to „dobre…“?

Možno stačí zobrať túto otázku primerane vážne a dosť osobne, aby naše deti s odľahčením porozumeli, čo je pre život dôležité.

Marek Roháček (tiež Mgr.)