Tom Hodgkinson napísal úžasnú knižku Pohodoví rodičia. V anglickom origináli názov znie The Idle Parent, čo český prekladateľ preložil, ako LÍNÝ RODIČ. Tento preklad sa mi zdá výstižnejší oproti slovenskému. Prídavné meno IDLE v angličtine znamená nečinný, lenivý… V dobe, keď sa zdá, že sa od rodičov požaduje stále viac aktivity, by sa kniha o rodičovstve s názvom Nečinní rodičia, Leniví rodičia, Neaktívni rodičia predávala zle. Preto chápem aj slovenského prekladateľa, ale ja sa budem držať svojho teraz obľúbeného slovného spojenia „líný rodič“.

Čo je to vôbec za nápad propagovať „líné“ rodičovstvo, keď súčasní rodičia sú predsa takí zaneprázdnení svojim rodičovstvom? Deti navštevujú rôzne krúžky od útleho detstva, treba ich voziť do školy a zo školy, treba im organizovať voľný čas cez víkendy – navštevovať rôzne atrakcie a zábavné parky a tiež s nimi cez leto treba chodiť na dovolenky, samozrejme tam, kde sú opäť nejaké ďalšie PREDMETY vhodné na zábavu detí. Rodič takéhoto dieťaťa sa stáva šoférom svojho dieťaťa a jeho typickou aktivitou sa stáva čakanie –  kým dieťaťu skončí krúžok alebo kým skončí na zábavnej atrakcii. Pri takomto rodičovstve treba často hovoriť: „nie, kúpila som ti už zmrzlinu, cukrovú vatu ti už nekúpim“, „nie, tuto už nepôjdeš, lebo už si bol na tamtom“, „nie túto hračku ti už nekúpim, kúpila som ti už hento“ a podobne. Keď takýto rodič trávi čas s deťmi doma, izoluje ich, zapne im televíziu alebo počítač. Je to predsa bezpečnejšie, ako keby dieťa bolo bez dozoru vonku. Zábavky a aktivity takejto rodiny stoja celkom dosť finančných prostriedkov, čiže tento rodič je nútený tráviť pomerne veľa času zarábaním peňazí mimo rodinu. Akým sa stáva takýto „moderný“ rodič? Je prepracovaný, otrávený z neustáleho čakania, z neustáleho verklíkovania „nie“. Šťastný, že existuje televízia, počítače a videohry, lebo si vtedy môže od rodičovstva oddýchnuť. Nešťastný, lebo deti chcú ďalšie výdobytky technického pokroku. Toto je náš ideál?

Tom Hodgkinson naopak navádza rodičov, aby sa tešili zo svojich detí, aby si užívali radosť zo spoločných zážitkov s deťmi, aby sa deťmi nenechali zotročiť, vymedzili si čas aj na vlastné koníčky, navádza ich dokonca na leňošenie!!! Svoj filozofický koncept radostného rodičovstva nazýva „líným rodičovstvom“. Rodič nevyvíja príliš veľa aktivity, neorientuje celé svoje snaženie na dosiahnutie vyššie spomínaného ideálu „moderného“ rodiča. Pracuje čo najmenej, najmä, ak sú jeho detí malé, trávi čas so svojimi deťmi, svojou rodinou, svojimi kamarátmi a ich deťmi čo najviac času. Otec rodiny je súčasťou rodiny, nie niekým, koho deti vidia len príležitostne, lebo je stále v práci. „Líný rodič“ nemusí veľa pracovať, pretože nemíňa na drahé aktivity svojej rodiny – trávi s deťmi čas doma, v lese, na lúke, pri jazere, u babky, či kamarátov na záhrade, chodí s deťmi stanovať. Nekupuje deťom drahé elektronické hračky, spolieha sa na fantáziu detí – čokoľvek môže byť pre deti hračkou, necháva deti používať fantáziu. Namiesto finančne náročných vecičiek im ponúka svoj čas, seba, svoj vzťah, svoju náruč, svoju fantáziu, svoju pohodu.

Rodina potom trávi veľa času s inými rodinami doma či na záhrade, v parku, na lúkach. Deti sa môžu spolu hrať, rodičia môžu byť s inými rodičmi, deliť sa s nimi o svoje radosti i starosti života. Rodič tým zvyšuje svoju spokojnosť, uspokojuje svoju potrebu komunikovať a stretávať sa aj s inými dospelými. Neznamená to tiež, že v takejto širšej spoločnosti deťom dospelí organizujú hry a zábavu. Skôr ich nechajú, nech si hry a zábavu zorganizujú samy, nech sa učia komunikovať a spolupracovať v skupine. Čo sa deťom môže v živote zísť viac, ako byť nezávislý na vonkajších drahých prístrojoch, byť tvorivý a vymyslieť si vlastné hry, naučiť sa vychádzať s inými ľuďmi?

Ideál „líného rodiča“ je baviť sa niekde na lúke v skupine svojich priateľov a s úľubou pozorovať, ako sa jeho deti spokojne zabávajú so svojimi kamarátmi na druhej strane lúky. Takýto rodič je spokojný, pohodovo lenivý a užíva si svoj život. A zároveň nechá deti, aby sa učili životným zručnostiam a budovali vlastnú zodpovednosť aj bez jeho aktívneho vedenia.

Neznamená to samozrejme, že „líný rodič“ svoje deti zanedbáva, neprejavuje im lásku a pozornosť, nedrží vo svojich rukách denný režim detí, či hranice ich slušného správania – len im dopraje viac priestoru.

Príliš uletené? Veľmi anglické? Trochu ľavicové? Anarchistické? Idealistické? Sladké? No a čo. Pre mňa veľmi inšpiratívne a vo svojej podstate veľmi jednoduché. Možno si treba spomenúť na svoje detstvo bez konzoly Wii v skupine kamarátov pod stromom u starých rodičov na dedine mimo neustáleho dohľadu rodičov. Existuje predsa mnoho ciest, po ktorých sa môžeme vo vlastnom rodičovstve vydať.

Denisa Ničíková,
psychologička